Za všetkým hľadaj Lúčnicu. Tak by sa dal charakterizovať vznik Všetečníkov. Zatiaľ čo Stano Marišler a Maroš Červenák boli sólistami Lúčnice, Ján Všetečka tancoval vo folklórnom súbore Poleno, ktorého vedúcou je Viera Eliášová, bývalá Lúčničiarka.

Lúčnica v roku 2003 pripravovala program Lúčnica a jej deti, v ktorom okrem samotnej Lúčnice vystupovali aj detské a mládežnícke súbory, ktoré viedli bývalí Lúčničiari.  A aby program pôsobil kompaktne, spolu s každým detským/mládežníckym súborom vystupovali aj dvaja, traja aktuálni Lúčničiari. Súbor Poleno vystúpil so svojim humorným tancom Jánošík. Keď sa vyberalo, ktorí Lúčničiari budú tancovať so súborom Poleno, prihlásili sa Stano a Maroš, známi lúčničiarsky zabávači. A tak prvýkrát došlo k stretnutiu týchto troch tanečníkov, resp. tanečných veličín. A ako to už v živote býva, zafungovala chémia. Medzi dotyčnou trojicou to humorne „zaiskrilo“ a rozhodli sa, že vytvoria prvý samostatný tanec.

Vierka Eliášová dala trojici s dočasným umeleckým názvom Zbojníci priestor a tak vznikol prvý tanec Zbojnícka legenda. Tanec bol prvýkrát uvedený v roku 2004 na polenárskom výročnom vystúpení a s trochou skromnosti si dovolíme povedať, že zožal obrovský úspech. Druhýkrát bol uvedený v tom istom roku v českých Kunoviciach.

Nasledovalo 2-ročné obdobie, kedy sa cesty našej trojice rozišli.  Všete odišiel z Polena, Stanči a Maroš z Lúčnice. Maroš dokonca odišiel za prácou do Írska. Chvíľu to vyzeralo, že sa to všetko skončilo. Marošovi však v Írsku nechutilo pivo a rozhodol sa vrátiť späť na Slovensko. A nielen to. Rozhodol sa dať trojicu späť dohromady. A čo by mohlo takýto kolektív lepšie stmeliť ako súťaž choreografií, všakáno.

A tak v roku 2007 zatelefonoval do Dubnice organizátorom Súťaže o Cenu Mikuláša Senku. Keď do telefónu diktoval počet členov folklórneho „súboru“, musel číslovku „traja“ viac ráz zopakovať. Organizátorka mala pocit, že zle rozumela. Niet sa čomu čudovať, folklórny súbor s tromi, čísto mužskými členmi, je azda svetovou raritou. Záludnou však bola posledná otázka od organizátorky. Keď v telefóne zaznelo „A ako sa váš súbor volá?“, Maroš sa na chvíľu odmlčal a po približne 10-ich sekundách odpovedal protiotázkou „Môžem zavolať zajtra?“ . Ten večer sme strávili vymýšľaním názvu súboru. Termín bol do zajtra. Alternatív bolo neúrekom, ale nakoniec zvíťazil názov  „Všetečníci“, teda aspoň u väčšiny zakladajúcich členov. Zakladateľ Všete, ktorý bol proti tomuto názvu od samého začiatku, bol neúprosne prehlasovaný v pomere 2:1. Druhý deň boli „Všetečníci“ oficiálne zaregistrovaní ako účastníci súťaže.

Organizátori ešte chceli, aby sa tento mladý trojčlenný súbor bez ľudovej hudby zúčastnil sprievodu, ale to sa im našťastie podarilo vyhovoriť. Ako na potvoru Všetečníci súťaž vyhrali (spolu so súborom Gymnik okupovali prvé miesto) a tým sa začala písať éra Všetečníkov. Ešte malá poznámka k súťaži. Asi 3 mesiace po jej skončení prišiel na Marošovu adresu balík s upomienkovými predmetmi. Perá, prívesky, poháre, každé v počte 30 kusov. Niekto z organizátorov považoval 3-členný súbor očividne za chybu.